avar

Vracali sme sa domov z Čiech a ja som už po štyristotridsiatyôsmykrát preklínal nápad vydať sa Škodou 105 na cestu dlhú takmer poldruha tisíca kilometrov. Vraj to bude výhodnejšie, to auto má menšiu kubatúru, nižší výkon a preto určite aj menšiu spotrebu ako moja Škoda 120 LS a je spoľahlivejšie, veď má trikrát menej kilometrov ako to moje a určite nežerie toľko oleja a blablabla, blabla..... Napokon som kapituloval pred argumentáciou manželkinej kamošky, s ktorej mužom som sa mal zúčastniť niekoľkodňového školenia v západných Čechách.
To bol teda idiotský nápad. Po pár kilometroch mi moja LSka doma pripadala oproti tomuto roztrasenému zázraku s pevnými operadlami a koženkovými poťahmi sedadiel ako luxusná limuzína. Táto škodovka ozaj nemala vysokú spotrebu. Ona chlastala jak ruský dôstojník na spojeneckom cvičení. A hučala sťa ruský tank, ba dokonca si vyrábala vlastnú dymovú clonu. Dodnes si nie som istý, či žrala viac benzínu, alebo oleja.
Na našej strastiplnej púti sme sa zastavili v Brne, kde som od známych vymámil nejaký vercajg a nové kontakty do rozdeľovača, takže som mohol ako - tak nastaviť zapaľovanie aj keď rozvody štrngali ako kostolník chudobnej farnosti mincami. Keďže medzitým vychladol motor, pustil som sa aj do ventilov. Karburátor som zoradil aspoň podľa sluchu a voz citeľne ožil, ale viac než stovku po rovine sa z neho podarilo dostať len s vetrom v chrbte. Nepomáhali prosby ani hrozby.
Cestou späť, keď som už po ktoviekoľkýkrát, nadávajúc v štyroch jazykoch naraz, dolieval olej a vyberal sviečky aby som ich vyčistil, vyjadril majiteľ auta opatrnú obavu, či náhodou nebude podpálený niektorý ventil, alebo zapečený piestny krúžok. Jeho manželka vraj jazdí na tom aute ako nejaký cestný pirát a vôbec ho nešanuje. To už bolo na mňa priveľa. Ubezpečil som ho, že podľa mňa motor jeho škodovky nemá ani žiadne ventily, ani žiadne piestne krúžky. Pretože ventily majú štvortaktné motory a dvojtaktné motory majú kanály, ale zvuk  motora tejto škodovky  väčšinou pripomína totálne ožratú metalovú kapelu pokúšajúcu sa hrať moderný džez, takže čertvie ako vlastne funguje.  Asi mu moje vysvetlenie stačilo, pretože zbytok cesty už zrejme necítil potrebu komunikovať so mnou na túto tému.
V stúpaniach kdesi pred Makovom sme zistili, že sa nám znova hreje motor. Na to že vonku bola riadna zima a naša škodovka napredovala tempom kráčajúceho volského záprahu, to bolo dosť nezvyklé. Aj keď vzhľadom k stavu motora, to zas až také prekvapenie nebolo. Veď poznáme Makov. Dnes sú tam celkom slušné cesty. Ale v tých časoch... Zákruty a kopce akoby sa človek štveral pánubohu do záhrady. A 105-ky zvykli mať problém aby vyliezli kdesi v Hornej Dolnej na vyšný koniec a nieto hore Makovom. Tak kto by sa vzrušoval nad tým, že sa to trocha hreje. Keď sme však začali klesať dolu kopcom, no ručička teplomera to odmietala vziať na vedomie a pomaly ale vytrvalo sa štverala stále vyššie, začal som tušiť zradu. Vonku zima, tma, dážď so snehom, do toho skuvíňajúci vietor. My pár sto kilometrov od domova, kúrenie riadne nefunguje a ešte sa serie aj motor.
Zastali sme, otvorím kapotu a samozrejme nádržka s chladiacou kvapalinou zíva prázdnotou. Ešteže mal v tej škodovke aspoň šteklampu. Raz dva som prišiel na to, čo je vo veci. Samozrejme tiekla vodná pumpa. Tie bakelitové simeringy stáli za hovno. Pýtal som sa majiteľa auta či má náhradný. Ani netušil o čom je reč.
V schránke som vyhrabal akýsi vreckový nožík. Vliezol som do kríkov vedľa cesty a najtupším nožom v Strednej Európe som vypidlikal zopár drobných špicatých drevených kolíčkov. Jeden z nich sa mi podarilo nabiť do otvoru pod vodnou pumpou. Také dočasné riešenie. Keďže sme nemali sebou žiadnu vodu a o fridexe ani nehovoriac, dolial som namiesto vody pár fliaš akejsi českej minerálky. Reku, ak už má byť v chladiacom okruhu vodný kameň, tak aspoň bude chlapec vedieť akej značky a akého zloženia. Stačí si prečítať štítok na fľaši.
Za pomoci božej, paranormálnych síl a Sovietskeho zväzu, striedajúc na perách nadávky s modlitbami, sme sa akýmsi zázrakom nadránom doterigali domov. Keď som vystupoval , doporučil som majiteľovi auta, aby ho čo najskôr odviezol do servisu, alebo na šrotovisko. Inak si ľudia vôkol neho nikdy nebudú istí či sa práve chystá niekam cestovať alebo pripravuje samovraždu. Viem, že to bolo kruté a pozeral na mňa dosť divne, ale nenamietal.
A to by bolo všetko, keby sme sa asi o pol roka, koncom leta, neboli stretli zas na akomsi školení. Mňa nenapadlo nič rozumnejšie, než sa ho spýtať, čo vraveli v servise na to jeho auto. Odpoveď mi vyrazila dych. Dozvedel som sa, že auto v žiadnom servise nebolo. A načo by aj, keď som mu ho vtedy tak skvele opravil. Pred pár dňami sa na ňom vrátil s celou rodinou z dovolenky v Bulharsku. A ten drevený kolík vo vodnej pumpe je totálna špica. Vraj sa naň chodili pozerať všetci susedia. Na dovolenku si vystružlikal aj niekoľko rezervných, ale nebolo treba.
Pozval ma do baru na panáka. Že mi to dlhuje za tú dočasnú opravu, ktorá drží doteraz. Neveril som. Ak sa o tom chcem presvedčiť, má škodovku zaparkovanú pred hotelom aj s tým dreveným kolíkom. Uveril som. Dali sme si po dva dvojité koňaky. Ja som to po takej správe potreboval na rozdýchanie a on....?  No možno tiež potreboval rozdýchať tú cestu z bulharskej dovolenky.
A behom pár dní som sa o sebe dozvedel, že autám síce rozumiem, ale lacnejšie vyjde mi za opravu zaplatiť, než ma pozvať na pohárik.