avar

Mám doma moped. Vraj je to Babetta. No ja ho volám Vilma.
Poznal som raz jednu... Bývala v susedstve. Trošku škúlila, nosila okuliare, pehavý noštek trčiaci nahor a ryšavú vlnitú hrivu.
V časoch, keď som ja začínal zazerať za babami, ona bola malým škaredým kačiatkom. Hojdal som ju na kolenách a vyhadzoval do vzduchu.
Po rokoch sme sa stretli. Náhodou. Na dovolenke, pri mori. Až keď ma výskajúc od radosti, vybozkávala a vystískala v objatí, pri akom dostávali horúčku aj studené morské prúdy, začalo mi svitať o koho ide. Zrazu sme si mali toho toľko čo povedať. Len slov sa nám nedostávalo. Držali sme sa za ruky, šantili vo vlnách, potápali, do noci popíjali mocné červené víno...
Nedávno som v meste stretol prekrásnu mladú ženu. Mala okuliare, noštek trčiaci nahor, nádhernú ohnivočervenú hrivu a na krku prívesok, až príliš podobný tomu, aký som raz dávno daroval jednej rusovláske. Nedalo mi to:
"Prepáčte, nevoláte sa náhodou Babeta?"
"Nie, no kedysi tak volali moju mamu. Prečo?"
"To nič, asi som sa pomýlil. No, na niekoho sa podobáte... ...a ste taká krásna, až ma to zmiatlo," dodal som a spokojne sa usmievajúc zamiešal som sa do davu.
Rozhodne to boli dve najúžasnejšie Babety aké som v živote stretol. A možno aj preto sa môj moped volá Vilma.